Niečo ako básne

Asi to neviem,
s perom narábať,
hladiť riadky,
modrým atramentom.

Vypúšťať slová,
zo svojej duše,
a dávať sa čítať,
očiam, ktoré hľadajú.

Horko a sladko

Sladkohorká nostalgia,
lepí sa mi na srdce,
dnes poslednýkrát,
hľadím chladné steny.

Odchody a zmeny,
miesta nášho výskytu,
horkosladké premeny,
sú súčasťou nášho života.

Posledná báseň,
pod týmto stropom,
zajtra už v inom,
budem oči zatvárať.

Vášeň

Nemám pera, 

ktoré by napísalo, 
čo cítim.

Nemám srdca, 
ktoré by vypovedalo,
tento pocit.

Je to kúsok nesmiernosti,
Obsiahnutý v ľudskom bytí.

Kto tvrdí, že Boh nejestvuje?

Vidím tvár života,
v bežnom žití ľudskej bytosti.

Korunou nesmiernosti,
dychom ľudstva
je láska.

Rozpína pľúca svojej Zeme,
Objíma v sebe 
všetkých kričiacich.

Po čom sa zháňame?

Dnes dýcham vôňu skutočnosti
a zajtra sa skutočnosť
zmení na odlesk nesmiernosti.

Obsiahnuť v sebe všetok život?

Ten smiech, tú bolesť,
ten hnev, tú vášeň?

Život človeka je vášňou.
Nespútaným tlkotom 
Božieho srdca.

Je našou súčasťou 
a my centrom 
jeho celistvosti.

Boh, 
ktorý je závislý.
Na našom úžase.

Neuvidíš ho,
kým neužasneš 
nad jeho vášňou.

Kým neužasneš nad sebou!

Ľuto mi je!

Ticho! Tak veľmi po tebe túžim. Príroda, pokoj, nič...
A predsa tak mnoho.
Sedieť pri potoku, sedieť na verande a počúvať les.
Hľadať...

Túžim, aby sa svet zastavil...
Nechcem sa stať dospelou!
Bude mi chýbať...
Detstvo...

Túžim Ťa hľadať v samote,
No nie som si istá, či tam budeš.

A môžem ešte snívať?
Nemám už dušu dieťaťa.
Stojím na prahu dospelosti
A je mi ťažko.

Kam sa to všetko vytratí?
Tá spontánnosť, večer pri ohni, 
Nekonečné debaty o ničom, 
Lásky, úžasy?

Krása , jednoduchosť, stany,
kukurica, voda, hory, tráva?
Kam sa vytratím ja?
A kde to zmiznem v nekonečne?

Život je len stotinka...
Nestihnem sa ani nadýchnuť.
A už je.... preč.
Rozplýva sa ako vietor.

Jar, leto, jeseň, zima.
Viem kam idem...
Za Tebou...

A predsa je mi akosi ľúto.
Ľúto mi je za životom...
Ľúto mi je za detstvom...

očakávajúc  Tvoj dotyk

Výstrahou je prázdno,
letiace vzduchom,
hľadám toho Boha,
čo stal sa človekom.

Ukrytý v ľudskom srdci,
búšim doň päsťami,
nenachádzam Boha,
za zamknutými dverami.

Prestávam dýchať vzduch,
ktorého súčasťou nie je Boh,
omdlievam v prázdnote,
očakávajúc Tvoj dotyk.

?

Rozprávaš mi o Sebe, o ľuďoch,
ktorých miluješ, 
o tých,
ktorých si si vyvolil.

Ale ja Ťa tam neobjavujem.

Vzduchoprázdno
 je priestorom
stretnutia
pre nás dvoch.

Zahalil si sa mi Bože?
Alebo som načisto oslepla?

Svojmu Bohu

Novú pieseň Ti zaspievam,
budem dúfať, v Tvoje milosrdenstvo.
Keď svitne deň,
nájdeš ma čakajúcu vo vnútri.

Nový obraz Ti maľujem,
budem dúfať v Tvoje milosrdenstvo.
Farbami pokory,
dokreslím Tvoj kríž.

Nové srdce mi daruj,
budem dúfať v Tvoje milosrdenstvo.
Dotykmi milostí,
zapáľ ma pre Teba.