Električka

Zastala som niekde,
medzi prázdnotou a túžbou,
a Tennesseeho električka
nedošla do cieľa.

Platím daň nebu i peklu,
za to, že som chcela,
čo teraz,
chcem chcieť.

Štúdium vlastných pocitov,
deň za dňom ubieha.
Ešteže reč symbolov,
moje city dokáže skryť.

Ešteže ty čo čítaš,
nerozumieš,
ešteže srdce
nie je priehľadné.

Nemiznú

a ja čakám kým ich iskra
stratí sa.
Už je to dlho a úpenlivo
ma trýznia.

Nemiznú
sú čierne, sú dravé.
Divokosť srdca planúca
čo iné túžby mi nanúca,
až zhorím v nej do tla. 

Nemiznú,
a pri nich ľahko zabúdam,
čo sľúbila som.
Strácam sa a spochybňujem,
že ešte včera...
ľúbila som.

Pandorina skrinka

Zasa ukladám svoje city
do Pandorinej skrinky svojej duše.
Nech tebe neubližujú
a pre mňa ostanú.

Viento del Arena

Môžem zas písať o vášni,
ale inej ako pred tým.
O vášni trýznivej,
ktorá mení realitu na sny.

Taká, čo spaľuje a páli,
taká, čo je zakázaná,
uberá pôdu pod nohami
a z čiernych očí žiari.

Niektorých ľudí obdivujem, pretože sú ľudia.
Niektorých obdivujem, pretože ich obdivujem.
Niektorých pre oboje.

Poviem slovo,
zničím lásku,
mlčím,
a tiež ničím...

Neznášam keď ubližujem,
už len tým,
že som.

Chcem niečo napísať

Keď zabudneš slová používať,

keď nemáš čím písať básne,

je to ako keď zrazu stratíš rovnováhu

no Tvoja inšpirácia stále uteká.

Mladosť je o šplhaní sa k nebu,

nezáleží na tom,

po akej stene...

Tá bolesť srdca je hrozná,

ale s kým sa budem hádať,

s kým sa budem biť.

On sa išiel pomodliť.

A pýtam sa,

čo je viac

modlitba či...

Odišiel si bez rozlúčky.

A nechal si ma čakať v slzách.

Ty netušíš.

A ja pozbieram črepy srdca.

Zasa si ho rozbil.

A netušíš.

Ja sa zasa usmejem.

Keď vojdeš do dverí....

Som... som ten, čo dáva noc dňom.

Som ten, čo môže.

Som ona či on.

Som slovom i snom.

Nehľadáš a neveríš.

Neveríš slovám,

Neveríš snom.

A ja dávam noc Tvojim dňom.

Som ten čo môže.

Som On.

Chcem kričať, aby si už mlčal.

Lebo nerozumiem Tvojim slovám.

No hoci mlčím, nepočujem.

Nerozumiem slovám, ktoré kričia.

Učím sa nové slová,

aby som mohla rozumieť,

aby som mohla pomenovať veci,

ktoré mlčia... či kričia?!

Už neskrývam svoju tvár

už sa nehanbím

že je poskladaná zo včerajška

zajtrajška a dneška.

Zovšednel

pocit falošnej skromnosti

a rytmus srdca

odkrokoval novú cestu.

Minulosť sme vyčerpali do poslednej kvapky,

je treba začať niečo nové,

vykročiť,

roztrhnúť oponu strachu...

Tu sme, obzri si nás,

akí sme smelí a krehkí.

ako si pomenujeme svoj svet,

v ktorom každá myšlienka je bez konca.

To nie je o slovách,

skladanie pocitov a myšlienok,

zopár akordov v našich srdciach,

pre ktoré vhodnej hudby niet.