Eufóriu vystriedal plač srdca...

Pane! Ja neviem kto si, ale ukáž mi cestu! Hľadám slobodu vlastnej duše, hľadám seba a asi aj Teba. Ale vo svojej viere toto nenachádzam. Kam sa mám vybrať pre lepšiu seba?

báseň

Život viery je ako keď človek píše báseň. 
Musí sa pridŕžať určitej formy, tlačia ho určité medze.
Niečo musí skrátiť, niekde niečo pridať, veľa vecí zmeniť a niekedy niečo vyškrtnúť.
A musí veľa premýšľať a hľadať nové významy.
A to všetko iba preto, aby to nakoniec malo výpovednú a povznášajúcu hodnotu.
Aby z toho on aj ostatní mohli načerpať.

ja a môj egoizmus miesto teba

Je smutné,
ako každým dňom,
sa mi viac a viac vzďaľuješ,
a ja neviem kam.

Len sa dívam,
a neviem prečo,
veď si bol taký blízky,
môjmu srdcu.

Neviem ako sa zmieriť 
s tvojimi chybami,
ako svojmu egoizmu vysvetliť,
že dokonalosť neexistuje.

Morskej víle

Osamelá v bubline z morskej peny,
v srdci slané slzy,
zatiaľ, čo Boh bozkáva Ti pery,
Ty čakáš iného...

Nevolaj sladkú budúcnosť, 
kým môžeš byť morskou vílou,
netúž mať ľudské nohy,
kým Ti patrí celý oceán.

Možno si pripadáš ako bytosť oceánu,
a šíre more je Ti primalé,
ale Ten čo Ti stvoril plutvy,
vysuší ho, ak budeš chcieť.

Prezlikam šat svojej knihy,

zahalená rúškom zimy,

začínam novú etapu,

snenia, bdenia, tvorenia...

Tvoje oči ma videli, keď som ešte nebol stvárnený,
a v tvojej knihe boli zapísané všetky moje dni,
len pomyselné, lebo som ešte ani jeden neprežil.

Išli a mlčali

Išli. Ona a On. Kráčali ulicami poloplného mesta. Držali sa za ruky. Alebo sa tak aspoň zdalo ľuďom, ktorí ich stretli.
Mlčali. Jesenné slnko sa odrážalo od posledných farebných listov rozhádzaných po zemi. Kráčali vedľa seba tesnou uličkou a predsa si boli tak vzdialení. Ich ruky sa sotva dotýkali a i ten letmý dotyk slabol. A koniec ulice bol tak ďaleko...
Išli. Oproti nim kráčali ľudia zadumaní, smutní, zvedaví a stratení. Chlapec so zlomenou rukou, žena s telefónom, novinový básnik, muž počítajúci dlaždice. Nikto ich nepoznal, nikto si ich nevšímal, nikto ich nevidel. A jej ruka pomaly kĺzala z jeho dlane. Z galérie vynášali obraz plný oranžových bodiek a nakladali ho do auta. Možno bol vzácny...
Mlčali. Na konci ulice sa potkol. Dotyk dlaní zosilnel a kútiky jej úst sa nachvíľu podvihli do úsmevu.
Išli, zatiaľ čo mestom sa rozliehali tóny fujary. Ona premýšľala o povinnostiach, ktoré zanedbala, aby mohla byť s ním. O čom premýšľal On sa nikdy nedozvie, pretože nenaberie odvahu sa ho spýtať. Policajti vyháňali bezdomovca z jeho ulice. Muž, čo hral na fujare si utrel slzu, ktorá mu vypadla pri spomienke na časy, ktoré sú už dávno preč.
Mlčali. Bol november a na námestí stavali stánky na vianočné trhy. Chlapec v tričku si zatienil oči a díval sa na budovu starej radnice, ktorú sa niekoľko robotníkov pokúšalo zrekonštruovať.
A oni išli a mlčali. Prechádzali mestom plným ľudí, dlaždíc, príbehov a snov a boli od seba tak ďaleko. Budúcnosť tvorila prítomnosť, zatiaľ čo prítomnosť sa stávala minulosťou za zvuku fujary.
Zovrel jej ruku. Zastali a objal ju. Slzy sa jej skotúľali po lícach. Chýbal jej, kým bol tak ďaleko a Ona chýbala jemu. Ľudia sa zvedavo dívali ako tam stoja, plačú a smejú sa v objatí. Nikto z nich nevedel akou dlhou cestou museli prejsť kým sa stretli. Cestou, ktorá trvala dve ulice, ktoré prešli každý sám, len preto, aby spolu išli a mlčali.

Svety

Keď svet nechápe moje potreby,
a ja nechápem potreby sveta,
keď Ty si jeho súčasťou,
a ja nemo otváram ústa.

Keď si mi taký vzdialený,
že zabúdam Tvoje meno,
keď ostávam nepochopená,
na miestach, kde si ma zanechal.

Tie večery bez rozlúčky,
čo pália v srdci tak,
akoby neexistovali slová,
ktoré by naše svety spojili...

Lívia

Na najvyššej hore sveta,
priamo pred Božími očami,
vytryskol vzácny prameň,
pod srdcom Tvojej mamy.

Dnes si živou vodou všetkým,
čo Ťa milujú,
tak prinášaj život tam,
kde ho nemajú.

Odrážaj lúče Slnka, 
na svojej hladine,
a do mora večnej Lásky,
doplávaj isto a spanile!

Púšť

Ty, ktorého som dýchala,
kráčaš mestom nádeje,
Ty, ktorý vieš a myslíš si, 
keby si poznal...

Ja Ti nechcem ublížiť,
len nevládzem Ťa milovať,
vychladol si v mojom srdci,
a Tvoja tvár sa stráca v mojich túžbach.

Nemáš tú tvár,
ktorú vytesať chcem do srdca,
a na otázku lásky,
neodpovedám...

Júlia

Malé zrnko lásky,
vykvitlo v krásny kvet,
ukrytý v tôni krásy,
i keď tej lásky niet.

Dospelé srdce, 
v dievčenskej hrudi,
duša, čo dozrela,
na dlaniach Dúhy.

Svetlo tej Dúhy, 
čo žiari Ti z očí,
nech rozkvitne raz
aj v Tvojej duši!

V panelových internátoch

Už neviem, čo napísať,
aby sa mi uľavilo,
už neviem, kam sa pohnúť,
aby sa mi srdce nemútilo.

OK - NO

Stará láska píše, 
do okna sveta,
mne sa srdce zachvelo,
ešte nevybledla?

Nová láska stagnuje,
alebo sa stáva starou,
srdce už sa nechveje,
z vrelosti je mramor?

Šaty

Moje šaty, tie čo som si ušila,
mi nesedia...
Chcem byť niekým iným!
Tak veľmi ... tak veľmi iným.

Rozprávka o láske

Dokonale skrytá,
v korunách jablone,
počúvam príbehy, 
čo vietor vkladá do dlane.

Rozprávka tichá,
o človeku asi,
ktorého Boh miloval,
tajomnou láskou spásy.

Niečo ma zasa oškiera. 
A pri srdci bodá.
Vyzvaná k zmene.
Zviera sa mi žalúdok.

To prázdno... 
Kam si zmizol?
Kedy som Ťa poslala?
A zavolám Ťa späť?

KebyKtoBola

Keby som vedela 

Kto som

Bola by som sama sebou

Keby som vedela

Kto si

Bola by som Tebou

O mamince

Mrzí ma slza v Tvojom oku, 
plačem pre plač Tvojej duše,
ponorená vo svojom smútku,
usmievaš sa nežne a vrelo.

Polovica Tvojho srdca,
leží v hrobe, v ničote,
a Ty predsa žiješ život,
akoby včerajšok neexistoval.

Pridraho

Začať písať slová,
do nových riadkov,
otvoriť čistú stranu,
využiť prázdny priestor.

Akoby začať odznova, 
písať na popísane steny,
nedá sa zmeniť to čo máš,
za privysoké ceny.

Dcére

Prepínam stanice na obrazovke,
aby som ťa našla,
aby som ti bola blízko,
aby som bola s niekým...

Sledujem ľudí a ich príbehy,
počúvam tých, ktorých nepoznám,
zatiaľ čo ty, ktorú milujem,
si vo vedľajšej izbe.

Máš pocit, že sa už nezmestíš
do môjho srdca,
že si už dospela natoľko,
aby si mohla byť sama v izbe,
keď prepínam stanice,
so slzami hlboko v duši.

a...

A tak som sa narodila,
a tak aj som.
Z prachu stvorená,
a na prach sa obrátim.
Nádych a výdych.
Čerstvý vzduch tu chýba,
a myšlienky sú priškrtené únavou.
A duša je skopaná svetom v kúte...

Slzy z kameňa

Načo básne o láske?
Načo tlkot srdca?
Keď musí tĺcť samé...

Počula som jedno tĺcť,
v milovanej hrudi.
Netlčie však pre mňa už,
kto nás preto súdi?

Načo kroky tichučké?
Načo slzy v tvári?
Dotyky tak jemnučké...
Ach Bože, prečo si to spravil?!

Nechávaš nás samých ísť,
po horúcej ceste.
Vzal si nám čo mohlo prísť,
veď my dvaja nie sme...

Objatia čo hriali,
aj v najväčších búrkach.
Bolo ich však príliš málo...

Smútok, ten nás premieňa,
Bože, povedz,
tečú slzy z kameňa?

Nemohol si trochu viac,
naučiť nás milovať?
Naučiť nás s mierou piť,
z boľavého prameňa?

Úvaha o spomienkach

Čas uteká ako voda...
Veci, situácie, ľudia okolo sa menia ako vietor.
Vzťahy, city, myšlienky sa premiešavajú 
ako vzduch hnaný vetrom.
Spomienky unáša voda do diaľky...

Slzy už všetky popadali na tú neúprosnú hladinu dravej vody času.
Zdá sa, že všetko už odplávalo...
Rozbúrená voda opäť začala pokojne plynúť.

No pod hladinou, 
tam v čiernej hĺbke temných vôd,
sa víri piesok vyhasnutých túžob 
a zahasených citov,
a múti vodu nových dní.
Nie nezabudla som...

Hoci je všetko úplne nové a krásne,
v ruinách zabudnutej lásky,
sa stále ozýva tichý plač,
všetkých tých krásnych slov, objatí, bozkov,
ktoré sú dnes už len stíchnutou ozvenou.

Tichý, no kvíliaci nárek osamelosti,
nanovo rozbúri naoko pokojnú hladinu.
Zvíri a rozbije všetko,
čo prúd vody priplavil.

Otázka „prečo?“ nič nezmení,
a odpoveď „ tak to Boh chcel“,
rany nezahojí...

Oči ma pália od spomienok,
ktoré sa tlačia na povrch.
a potom všetky naraz vytrysknú.

Tancujú na hladine rozbúrenej vody,
Vyrývajú v duši vyhasnuté brázdy,
A nanovo otvárajú zaschnuté rany.

Rozdupú všetko nové, čo vzniká,
a zmetú pod hladinu každý pokus
začať nové ráno.

Ťahajú ma pod hladinu vlastnej duše,
chcú ma utopiť vo všetkom,
čo kedysi bolo krásne,
no dnes je z toho len dusivé bahno.

A keď ledva lapám po dychu,
stráca sa mi i posledný lúč slnka,
zrazu ma opäť opustia,
pomaly, jedna po druhej.

Vnárajú sa do tej hĺbky,
aby pozbierali nové sily,
a naplno mohli zase v tej najnevhodnejšej chvíli vyplávať znenazdajky na povrch
 a opäť všetko zbúrať.

To, že niečo skončilo znamená,
že sa začal boj o nové ráno,
boj o zabudnutie.

Koniec nie je prehra,
Koniec je výzva...

Hľadanie

Šťastie si lieta,
na krídlach vetra.
Snažím sa chytiť,
to čo sa nedá.

Snažím sa zistiť,
to čo je správne.
Stále však neviem,
čo sa to deje.

V duši mám pokoj,
v srdci však búrku,
hlava ma páli.
Keby si Bože,
podal mi ruku,
svet by bol lepší...

Nepoznám cestu
a skok je neistý.
Tak už mi povedz!
Prečo vždy mlčíš,
keď sa Ťa pýtam?

To Ty, cestu mi krčíš,
nádej mi berieš,
svojimi mlynmi,
pomaly melieš!

Dal si mi skalu,
a takú pevnú,
na ktorej môžem,
pestovať vieru.

Viera je silná, 
len či to stačí,
či chceš aj ty,
čo sa mne páči.

Možno to bolí,
otvoriť dvere,
keď svet sám,
lásku nám berie.

Všetko vieš Bože,
tak už mi povedz!
Kedy mám začať,
a kde je koniec?

Keby 

Keby so aspoň vedela,
či ľúbiť ťa smiem,
Keby som aspoň vedela,
či dáš mi noc a či deň?

Akí sme a kto sme...

Načo sú ľuďom vzletné myšlienky,
keď s nimi aj tak nevzlietnu?
Prečo toľko túžime lietať,
keď si sami deň čo deň dobrovoľne pálime krídla?

Prečo toľko túžime po slobode,
keď sa deň čo deň dobrovoľne chytáme do pasce svojich vlastných hriechov?

Prečo chceme spoznávať stále nové a nové veci, keď na to, čo už vieme dobrovoľne zabúdame?
Prečo neustále hľadáme lásku, 
keď sa jej deň čo deň dobrovoľne zriekame?
Prečo sa dobrých vecí nedá dotknúť
a zlo nás pevne objíma?

Prečo často naše zlé túžby odievame
do nádherných šiat sebaklamu, keď vieme, 
že kvôli tomu zhoria do rána naše krídla?
Načo máme v sebe Božiu pečať, keď nás trýzni pri každom dotyku so svetom?

Ani dobrovoľne zahodená svätožiara,
spálené krídla, či pošpinené rúcho,
nezmení nič na tom akí sme a kto sme...

Načo sú ľuďom vzletné myšlienky,
keď nás aj tak nespasia?
Načo sú ľuďom krídla,
keď už netúžia lietať?
Načo sú ľuďom hriechy,
keď už netúžia po slobode?

Prečo ľudia zabúdajú,
keď už netúžia spoznávať nové veci?
Prečo sa lásky zriekame,
keď ju už nechceme hľadať?

Prečo sa nechávame objímať zlom,
keď sa chceme dotknúť dobrých vecí?
Prečo horia naše krídla,
keď Boh obnažuje naše túžby?

Prečo sa nás svet dotýka,
keď sme Boží?
Prečo si špiníme biele rúcho,
pálime krídla a zahadzujeme svätožiaru,
keď vieme akí sme a kto sme?

Sme tí, ktorým občas horia krídla,
ale túžime po slobode.
Sme tí, čo sa občas zachytia 
v pasci vlastných hriechov, 
ale predsa chceme spoznávať nové veci.

Sme tí, čo zabúdajú to čo vedia,
aby sme mohli nájsť lásku.
Sme tí, čo sa lásky občas zriekajú,
aby sme sa mohli dotknúť dobrých vecí.

Sme tí, čo žijú v objatí zla,
aby sme objavili vlastné krídla,

aby sme objavili akí sme a kto sme...

toto je z tých starších:

Prekvapená

Slová sa mi splietajú,
do klbka krehkej blaženosti,
k Tebe Bože vzlietajú,
bez konca a bez začiatku.

Ruky sa mi chvejú láskou,
celá horím šťastím,
neskutočne prekvapená,
týmto citom krásnym.

Nechápem už súvislosti,
a ani nechcem rozumieť,
utopená v blaženosti,
nechám lásku rozhorieť.

Posledná

Túžim byť dieťaťom!
Smiať sa v daždi
a tancovať bosá v tráve.
Túžim opäť dávať život predmetom.

Túžim variť z kvetov večeru,
túžim bývať v korunách stromov,
túžim rozprávať sa s drozdom
a stavať pieskové hradby.

Kde sú tie časy,
Keď stačilo málo?
Keď stačila myšlienka,
a hviezdy popadali na zem.

rozkvitla...

Chcem napísať niečo o láske,
chcem povedať niečo o ňom.
zdráhajú sa moje pery,
lebo iba smutné básne majú dušu.

Ale predsa sa unášam,
fascinuje ma,
je dňom a nocou,
je dúhou mojej duše.

Zajtra

Dnes mám veľa slov,
rýmov a snov,
povedať všetko,
vo chvíli ticha.

Každý deň unikám,
z dosahu času,
dnes hovorím,
zajtra budem mlčať...

Niečo ako básne

Asi to neviem,
s perom narábať,
hladiť riadky,
modrým atramentom.

Vypúšťať slová,
zo svojej duše,
a dávať sa čítať,
očiam, ktoré hľadajú.

Horko a sladko

Sladkohorká nostalgia,
lepí sa mi na srdce,
dnes poslednýkrát,
hľadím chladné steny.

Odchody a zmeny,
miesta nášho výskytu,
horkosladké premeny,
sú súčasťou nášho života.

Posledná báseň,
pod týmto stropom,
zajtra už v inom,
budem oči zatvárať.

Vášeň

Nemám pera, 

ktoré by napísalo, 
čo cítim.

Nemám srdca, 
ktoré by vypovedalo,
tento pocit.

Je to kúsok nesmiernosti,
Obsiahnutý v ľudskom bytí.

Kto tvrdí, že Boh nejestvuje?

Vidím tvár života,
v bežnom žití ľudskej bytosti.

Korunou nesmiernosti,
dychom ľudstva
je láska.

Rozpína pľúca svojej Zeme,
Objíma v sebe 
všetkých kričiacich.

Po čom sa zháňame?

Dnes dýcham vôňu skutočnosti
a zajtra sa skutočnosť
zmení na odlesk nesmiernosti.

Obsiahnuť v sebe všetok život?

Ten smiech, tú bolesť,
ten hnev, tú vášeň?

Život človeka je vášňou.
Nespútaným tlkotom 
Božieho srdca.

Je našou súčasťou 
a my centrom 
jeho celistvosti.

Boh, 
ktorý je závislý.
Na našom úžase.

Neuvidíš ho,
kým neužasneš 
nad jeho vášňou.

Kým neužasneš nad sebou!

Ľuto mi je!

Ticho! Tak veľmi po tebe túžim. Príroda, pokoj, nič...
A predsa tak mnoho.
Sedieť pri potoku, sedieť na verande a počúvať les.
Hľadať...

Túžim, aby sa svet zastavil...
Nechcem sa stať dospelou!
Bude mi chýbať...
Detstvo...

Túžim Ťa hľadať v samote,
No nie som si istá, či tam budeš.

A môžem ešte snívať?
Nemám už dušu dieťaťa.
Stojím na prahu dospelosti
A je mi ťažko.

Kam sa to všetko vytratí?
Tá spontánnosť, večer pri ohni, 
Nekonečné debaty o ničom, 
Lásky, úžasy?

Krása , jednoduchosť, stany,
kukurica, voda, hory, tráva?
Kam sa vytratím ja?
A kde to zmiznem v nekonečne?

Život je len stotinka...
Nestihnem sa ani nadýchnuť.
A už je.... preč.
Rozplýva sa ako vietor.

Jar, leto, jeseň, zima.
Viem kam idem...
Za Tebou...

A predsa je mi akosi ľúto.
Ľúto mi je za životom...
Ľúto mi je za detstvom...

očakávajúc  Tvoj dotyk

Výstrahou je prázdno,
letiace vzduchom,
hľadám toho Boha,
čo stal sa človekom.

Ukrytý v ľudskom srdci,
búšim doň päsťami,
nenachádzam Boha,
za zamknutými dverami.

Prestávam dýchať vzduch,
ktorého súčasťou nie je Boh,
omdlievam v prázdnote,
očakávajúc Tvoj dotyk.

?

Rozprávaš mi o Sebe, o ľuďoch,
ktorých miluješ, 
o tých,
ktorých si si vyvolil.

Ale ja Ťa tam neobjavujem.

Vzduchoprázdno
 je priestorom
stretnutia
pre nás dvoch.

Zahalil si sa mi Bože?
Alebo som načisto oslepla?

Svojmu Bohu

Novú pieseň Ti zaspievam,
budem dúfať, v Tvoje milosrdenstvo.
Keď svitne deň,
nájdeš ma čakajúcu vo vnútri.

Nový obraz Ti maľujem,
budem dúfať v Tvoje milosrdenstvo.
Farbami pokory,
dokreslím Tvoj kríž.

Nové srdce mi daruj,
budem dúfať v Tvoje milosrdenstvo.
Dotykmi milostí,
zapáľ ma pre Teba.

the-beginning-is-the-end-is-beginning

Obrazy sú rôzne, 
detail, maličkosť,
ruka, čo tancuje vzduchom,
odraz na stene...

Hudba, ktorú nepoznáš,
neskôr v nej uvidíš seba,
choroby z dychtivosti,
trýznia tónmi tvoje uši.

O hľadaní seba,
v ruži, ktorá zvedla,
o dôvere v lásku,
ktorá časom nevybledla.

Viac

Priestor pre existenciu
sa scvrkol,
do malej krabičky,
kde nevopchám seba.

Omínajú všetky vzťahy,
nudou sú prežraté,
ako železo hrdzou,
a nič nové sa nedá vymyslieť.

Som viac, 
ako to čo môžem prejaviť,
vo výbehu,
ktorý mám k dispozícii.

Raz tam...

Posledná veta je o živote,
posledný nádych je o návrate.
Musíš sa vrátiť...
Lebo bez Boha sa žiť nedá.

Otoč len stranu,
vzopri sa prázdnu.
Utri si oči,
On ponúka viac, ako chceš.

Vymaľuj dôvody pre nehu,
nájdeš ho sedieť na brehu.
Nevrav, že neveríš,
veď pozri, Tvoj Boh tancuje.

Ničovaté nič

Môžeš si dať na večeru zbytky šťastia,
len po sebe umy taniere.
Realita práve zhasla,
všetky svoje maniere.

Zasa som tu ostala,
medzi múrmi, stenami.
Bez slov,
píšem po nich kriedami.

Jablko

Taký zbabelý deň.
Chudoba srdca prerastá mi cez hlavu.
Dnes rozbehla som sa vstriec svojmu egoizmu,
a srdce mi uchvátila hlúpa lenivosť.

Dnes som sa opäť rozhodla byť nikým, 
a tvárila sa, že svätosť je len pojem.
Odpoveď na moju starnúcu otázku
zložím do kúta nepotrebných vecí.

Aj tak je schúlená a neviem kedy sa rozvinie,
aby som ju prečítala.
Bojím sa jej!
Budem ju asi naďalej živiť snami 
a prachom spomienok,
len nech ostane schúlená.

A nech mlčí!
Nech neprinesie rozsudok,
ktorý vyfarbí moje pochybnosti.
Nech ma neodsúdi za hlúposť,
s ktorou som sa chcela ukryť pred pravdou,
ktorú si mi dal.

Predala som pochybnosť
za pár chvíľ spokojnosti,
a ukradla si falošnú pravdu.
Odeli sa však obe do rovnakých šiat
a ja ich neviem rozoznať.

Som slepý sebec ležiaci na posteli svojich túžob.
Neviem si vyfarbiť svoju cestu bielou ceruzkou.
Blikajúce svetlo ma nikam nezavedie,
a mne sa nechce modliť...

Vravím, že nehľadám,
a dám svoje myšlienky skôr tme,
akoby som Ti ich mala darovať.
Stará fráza „je mi zle“ už nezaberá
a vinič mojich rozhodnutí
som odstrihla nožnicami samoty.

Absurdnosť zvončekov visiacich na mojej skrini
je ťaživá.
Nebudú zvoniť,
kým nepohnem rukou.
A ja nepohnem rukou.

Úvaha o spomienkach

Čas uteká ako voda...
Veci, situácie, ľudia okolo sa menia ako vietor.
Vzťahy, city, myšlienky sa premiešavajú 
ako vzduch hnaný vetrom.
Spomienky unáša voda do diaľky...

Slzy už všetky popadali na tú neúprosnú hladinu dravej vody času.
Zdá sa, že všetko už odplávalo...
Rozbúrená voda opäť začala pokojne plynúť.

No pod hladinou, 
tam v čiernej hĺbke temných vôd,
sa víri piesok vyhasnutých túžob 
a zahasených citov,
a múti vodu nových dní.
Nie nezabudla som...

Hoci je všetko úplne nové a krásne,
v ruinách zabudnutej lásky,
sa stále ozýva tichý plač,
všetkých tých krásnych slov, objatí, bozkov,
ktoré sú dnes už len stíchnutou ozvenou.

Tichý, no kvíliaci nárek osamelosti,
nanovo rozbúri naoko pokojnú hladinu.
Zvíri a rozbije všetko,
čo prúd vody priplavil.

Otázka „prečo?“ nič nezmení,
a odpoveď „ tak to Boh chcel“,
rany nezahojí...

Oči ma pália od spomienok,
ktoré sa tlačia na povrch.
a potom všetky naraz vytrysknú.

Tancujú na hladine rozbúrenej vody,
Vyrývajú v duši vyhasnuté brázdy,
A nanovo otvárajú zaschnuté rany.

Rozdupú všetko nové, čo vzniká,
a zmetú pod hladinu každý pokus
začať nové ráno.

Ťahajú ma pod hladinu vlastnej duše,
chcú ma utopiť vo všetkom,
čo kedysi bolo krásne,
no dnes je z toho len dusivé bahno.

A keď ledva lapám po dychu,
stráca sa mi i posledný lúč slnka,
zrazu ma opäť opustia,
pomaly, jedna po druhej.

Vnárajú sa do tej hĺbky,
aby pozbierali nové sily,
a naplno mohli zase v tej najnevhodnejšej chvíli vyplávať znenazdajky na povrch
 a opäť všetko zbúrať.

To, že niečo skončilo znamená,
že sa začal boj o nové ráno,
boj o zabudnutie.

Koniec nie je prehra,
Koniec je výzva...

Na tieto dni pripájam ešte jednu:

Ukrižovaní

Bože, dnes si tu s nami poslednýkrát.
Dnes sa za nás modlíš v Getsemanskej záhrade.
Dnes vieš, že už o niekoľko hodín 
položíš svoj život za nás...

Aké to je, keď človek vie, že dnes je tu,
no zajtra umrie?
Aké to je počítať posledné údery srdca človeka,
ktorý umiera?

Hoci som nestála pod krížom ako Tvoja matka,
keď sa všetko zdanlivo končilo,
viem, aké to je.

Stála som pri posteli svojho otca,
keď si si ho vzal od nás k sebe.
Bola som pri ňom, 
keď prechádzal svojou Getsemanskou záhradou.
Pomáhala som mu niesť jeho kríž choroby
až na Golgotu.

Hoci ho choroba nemilosrdne ukrižovala,
on veril, že Ty prídeš.

A s posledným jeho výdychom,
si prišiel a šepol mi do ucha, 
že on ešte v ten deň 
bude večerať s Tebou v nebi.

Getsemanská záhrada

V duši plnej tieňov, 
v tajomnej záhrade, 
kde občas zabliká svetlo...

Tam, kde ukrýva sa bolesť,
zrodená z ľudskej túžby.
Tam hlboko v útrobách horiacich sĺz,
padá na mňa ľad nenaplnenej lásky.

Tam, kde v jednej minúte slnko
premieňa sa na tmu,
tam kde zo strachu rástla láska,
tam kde z popolu citov a nahých snov,
vyviera nádej...

Na tomto mieste sa dnes 
vo mne mieša radosť so smútkom,
nádej so strachom,
túžba s odmietnutím.

Tu na tomto mieste,
zmiešalo sa všetko 
do zmäteného klbka pocitov 
osamelého človeka...

ŽALM O ŽALME

I keď tlkot srdca prehlušuje Tvoj hlas,

ja hľadám Tvoju tvár Pane.

I keď rýchlosť dní zaviala Tvoje stopy, 

ja hľadám Tvoju tvár Pane.

Aj keď hriech prekrýva drevo kríža,

ja hľadám Tvoju tvár Pane.

I keď nohy mi už celkom oťaželi pýchou,

ja hľadám Tvoju tvár Pane.

Aj keď hanba mi zablatila srdce,

ja hľadám Tvoju tvár Pane.

I keď strach pobozkal mi pery,

ja hľadám Tvoju tvár Pane.

A tak len v tvári blížneho svojho,

a s odvahou i vo svojom vlastnom odraze, 

nachádzam Tvoju tvár Pane.