Slzy z kameňa
Načo básne o láske?
Načo tlkot srdca?
Keď musí tĺcť samé...
Počula som jedno tĺcť,
v milovanej hrudi.
Netlčie však pre mňa už,
kto nás preto súdi?
Načo kroky tichučké?
Načo slzy v tvári?
Dotyky tak jemnučké...
Ach Bože, prečo si to spravil?!
Nechávaš nás samých ísť,
po horúcej ceste.
Vzal si nám čo mohlo prísť,
veď my dvaja nie sme...
Objatia čo hriali,
aj v najväčších búrkach.
Bolo ich však príliš málo...
Smútok, ten nás premieňa,
Bože, povedz,
tečú slzy z kameňa?
Nemohol si trochu viac,
naučiť nás milovať?
Naučiť nás s mierou piť,
z boľavého prameňa?
piatok 30. júla 2010
utorok 20. júla 2010
Úvaha o spomienkach
Čas uteká ako voda...
Veci, situácie, ľudia okolo sa menia ako vietor.
Vzťahy, city, myšlienky sa premiešavajú
ako vzduch hnaný vetrom.
Spomienky unáša voda do diaľky...
Slzy už všetky popadali na tú neúprosnú hladinu dravej vody času.
Zdá sa, že všetko už odplávalo...
Rozbúrená voda opäť začala pokojne plynúť.
No pod hladinou,
tam v čiernej hĺbke temných vôd,
sa víri piesok vyhasnutých túžob
a zahasených citov,
a múti vodu nových dní.
Nie nezabudla som...
Hoci je všetko úplne nové a krásne,
v ruinách zabudnutej lásky,
sa stále ozýva tichý plač,
všetkých tých krásnych slov, objatí, bozkov,
ktoré sú dnes už len stíchnutou ozvenou.
Tichý, no kvíliaci nárek osamelosti,
nanovo rozbúri naoko pokojnú hladinu.
Zvíri a rozbije všetko,
čo prúd vody priplavil.
Otázka „prečo?“ nič nezmení,
a odpoveď „ tak to Boh chcel“,
rany nezahojí...
Oči ma pália od spomienok,
ktoré sa tlačia na povrch.
a potom všetky naraz vytrysknú.
Tancujú na hladine rozbúrenej vody,
Vyrývajú v duši vyhasnuté brázdy,
A nanovo otvárajú zaschnuté rany.
Rozdupú všetko nové, čo vzniká,
a zmetú pod hladinu každý pokus
začať nové ráno.
Ťahajú ma pod hladinu vlastnej duše,
chcú ma utopiť vo všetkom,
čo kedysi bolo krásne,
no dnes je z toho len dusivé bahno.
A keď ledva lapám po dychu,
stráca sa mi i posledný lúč slnka,
zrazu ma opäť opustia,
pomaly, jedna po druhej.
Vnárajú sa do tej hĺbky,
aby pozbierali nové sily,
a naplno mohli zase v tej najnevhodnejšej chvíli vyplávať znenazdajky na povrch
a opäť všetko zbúrať.
To, že niečo skončilo znamená,
že sa začal boj o nové ráno,
boj o zabudnutie.
Koniec nie je prehra,
Koniec je výzva...
Čas uteká ako voda...
Veci, situácie, ľudia okolo sa menia ako vietor.
Vzťahy, city, myšlienky sa premiešavajú
ako vzduch hnaný vetrom.
Spomienky unáša voda do diaľky...
Slzy už všetky popadali na tú neúprosnú hladinu dravej vody času.
Zdá sa, že všetko už odplávalo...
Rozbúrená voda opäť začala pokojne plynúť.
No pod hladinou,
tam v čiernej hĺbke temných vôd,
sa víri piesok vyhasnutých túžob
a zahasených citov,
a múti vodu nových dní.
Nie nezabudla som...
Hoci je všetko úplne nové a krásne,
v ruinách zabudnutej lásky,
sa stále ozýva tichý plač,
všetkých tých krásnych slov, objatí, bozkov,
ktoré sú dnes už len stíchnutou ozvenou.
Tichý, no kvíliaci nárek osamelosti,
nanovo rozbúri naoko pokojnú hladinu.
Zvíri a rozbije všetko,
čo prúd vody priplavil.
Otázka „prečo?“ nič nezmení,
a odpoveď „ tak to Boh chcel“,
rany nezahojí...
Oči ma pália od spomienok,
ktoré sa tlačia na povrch.
a potom všetky naraz vytrysknú.
Tancujú na hladine rozbúrenej vody,
Vyrývajú v duši vyhasnuté brázdy,
A nanovo otvárajú zaschnuté rany.
Rozdupú všetko nové, čo vzniká,
a zmetú pod hladinu každý pokus
začať nové ráno.
Ťahajú ma pod hladinu vlastnej duše,
chcú ma utopiť vo všetkom,
čo kedysi bolo krásne,
no dnes je z toho len dusivé bahno.
A keď ledva lapám po dychu,
stráca sa mi i posledný lúč slnka,
zrazu ma opäť opustia,
pomaly, jedna po druhej.
Vnárajú sa do tej hĺbky,
aby pozbierali nové sily,
a naplno mohli zase v tej najnevhodnejšej chvíli vyplávať znenazdajky na povrch
a opäť všetko zbúrať.
To, že niečo skončilo znamená,
že sa začal boj o nové ráno,
boj o zabudnutie.
Koniec nie je prehra,
Koniec je výzva...
pondelok 12. júla 2010
Hľadanie
Šťastie si lieta,
na krídlach vetra.
Snažím sa chytiť,
to čo sa nedá.
Snažím sa zistiť,
to čo je správne.
Stále však neviem,
čo sa to deje.
V duši mám pokoj,
v srdci však búrku,
hlava ma páli.
Keby si Bože,
podal mi ruku,
svet by bol lepší...
Nepoznám cestu
a skok je neistý.
Tak už mi povedz!
Prečo vždy mlčíš,
keď sa Ťa pýtam?
To Ty, cestu mi krčíš,
nádej mi berieš,
svojimi mlynmi,
pomaly melieš!
Dal si mi skalu,
a takú pevnú,
na ktorej môžem,
pestovať vieru.
Viera je silná,
len či to stačí,
či chceš aj ty,
čo sa mne páči.
Možno to bolí,
otvoriť dvere,
keď svet sám,
lásku nám berie.
Všetko vieš Bože,
tak už mi povedz!
Kedy mám začať,
a kde je koniec?
Šťastie si lieta,
na krídlach vetra.
Snažím sa chytiť,
to čo sa nedá.
Snažím sa zistiť,
to čo je správne.
Stále však neviem,
čo sa to deje.
V duši mám pokoj,
v srdci však búrku,
hlava ma páli.
Keby si Bože,
podal mi ruku,
svet by bol lepší...
Nepoznám cestu
a skok je neistý.
Tak už mi povedz!
Prečo vždy mlčíš,
keď sa Ťa pýtam?
To Ty, cestu mi krčíš,
nádej mi berieš,
svojimi mlynmi,
pomaly melieš!
Dal si mi skalu,
a takú pevnú,
na ktorej môžem,
pestovať vieru.
Viera je silná,
len či to stačí,
či chceš aj ty,
čo sa mne páči.
Možno to bolí,
otvoriť dvere,
keď svet sám,
lásku nám berie.
Všetko vieš Bože,
tak už mi povedz!
Kedy mám začať,
a kde je koniec?
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)