utorok 27. apríla 2010

the-beginning-is-the-end-is-beginning

Obrazy sú rôzne, 
detail, maličkosť,
ruka, čo tancuje vzduchom,
odraz na stene...

Hudba, ktorú nepoznáš,
neskôr v nej uvidíš seba,
choroby z dychtivosti,
trýznia tónmi tvoje uši.

O hľadaní seba,
v ruži, ktorá zvedla,
o dôvere v lásku,
ktorá časom nevybledla.

pondelok 26. apríla 2010

Viac

Priestor pre existenciu
sa scvrkol,
do malej krabičky,
kde nevopchám seba.

Omínajú všetky vzťahy,
nudou sú prežraté,
ako železo hrdzou,
a nič nové sa nedá vymyslieť.

Som viac, 
ako to čo môžem prejaviť,
vo výbehu,
ktorý mám k dispozícii.

sobota 24. apríla 2010

Raz tam...

Posledná veta je o živote,
posledný nádych je o návrate.
Musíš sa vrátiť...
Lebo bez Boha sa žiť nedá.

Otoč len stranu,
vzopri sa prázdnu.
Utri si oči,
On ponúka viac, ako chceš.

Vymaľuj dôvody pre nehu,
nájdeš ho sedieť na brehu.
Nevrav, že neveríš,
veď pozri, Tvoj Boh tancuje.

utorok 20. apríla 2010

Ničovaté nič

Môžeš si dať na večeru zbytky šťastia,
len po sebe umy taniere.
Realita práve zhasla,
všetky svoje maniere.

Zasa som tu ostala,
medzi múrmi, stenami.
Bez slov,
píšem po nich kriedami.

streda 14. apríla 2010

Jablko

Taký zbabelý deň.
Chudoba srdca prerastá mi cez hlavu.
Dnes rozbehla som sa vstriec svojmu egoizmu,
a srdce mi uchvátila hlúpa lenivosť.

Dnes som sa opäť rozhodla byť nikým, 
a tvárila sa, že svätosť je len pojem.
Odpoveď na moju starnúcu otázku
zložím do kúta nepotrebných vecí.

Aj tak je schúlená a neviem kedy sa rozvinie,
aby som ju prečítala.
Bojím sa jej!
Budem ju asi naďalej živiť snami 
a prachom spomienok,
len nech ostane schúlená.

A nech mlčí!
Nech neprinesie rozsudok,
ktorý vyfarbí moje pochybnosti.
Nech ma neodsúdi za hlúposť,
s ktorou som sa chcela ukryť pred pravdou,
ktorú si mi dal.

Predala som pochybnosť
za pár chvíľ spokojnosti,
a ukradla si falošnú pravdu.
Odeli sa však obe do rovnakých šiat
a ja ich neviem rozoznať.

Som slepý sebec ležiaci na posteli svojich túžob.
Neviem si vyfarbiť svoju cestu bielou ceruzkou.
Blikajúce svetlo ma nikam nezavedie,
a mne sa nechce modliť...

Vravím, že nehľadám,
a dám svoje myšlienky skôr tme,
akoby som Ti ich mala darovať.
Stará fráza „je mi zle“ už nezaberá
a vinič mojich rozhodnutí
som odstrihla nožnicami samoty.

Absurdnosť zvončekov visiacich na mojej skrini
je ťaživá.
Nebudú zvoniť,
kým nepohnem rukou.
A ja nepohnem rukou.

pondelok 5. apríla 2010

Úvaha o spomienkach

Čas uteká ako voda...
Veci, situácie, ľudia okolo sa menia ako vietor.
Vzťahy, city, myšlienky sa premiešavajú 
ako vzduch hnaný vetrom.
Spomienky unáša voda do diaľky...

Slzy už všetky popadali na tú neúprosnú hladinu dravej vody času.
Zdá sa, že všetko už odplávalo...
Rozbúrená voda opäť začala pokojne plynúť.

No pod hladinou, 
tam v čiernej hĺbke temných vôd,
sa víri piesok vyhasnutých túžob 
a zahasených citov,
a múti vodu nových dní.
Nie nezabudla som...

Hoci je všetko úplne nové a krásne,
v ruinách zabudnutej lásky,
sa stále ozýva tichý plač,
všetkých tých krásnych slov, objatí, bozkov,
ktoré sú dnes už len stíchnutou ozvenou.

Tichý, no kvíliaci nárek osamelosti,
nanovo rozbúri naoko pokojnú hladinu.
Zvíri a rozbije všetko,
čo prúd vody priplavil.

Otázka „prečo?“ nič nezmení,
a odpoveď „ tak to Boh chcel“,
rany nezahojí...

Oči ma pália od spomienok,
ktoré sa tlačia na povrch.
a potom všetky naraz vytrysknú.

Tancujú na hladine rozbúrenej vody,
Vyrývajú v duši vyhasnuté brázdy,
A nanovo otvárajú zaschnuté rany.

Rozdupú všetko nové, čo vzniká,
a zmetú pod hladinu každý pokus
začať nové ráno.

Ťahajú ma pod hladinu vlastnej duše,
chcú ma utopiť vo všetkom,
čo kedysi bolo krásne,
no dnes je z toho len dusivé bahno.

A keď ledva lapám po dychu,
stráca sa mi i posledný lúč slnka,
zrazu ma opäť opustia,
pomaly, jedna po druhej.

Vnárajú sa do tej hĺbky,
aby pozbierali nové sily,
a naplno mohli zase v tej najnevhodnejšej chvíli vyplávať znenazdajky na povrch
 a opäť všetko zbúrať.

To, že niečo skončilo znamená,
že sa začal boj o nové ráno,
boj o zabudnutie.

Koniec nie je prehra,
Koniec je výzva...