Išli a mlčali
Išli. Ona a On. Kráčali ulicami poloplného mesta. Držali sa za ruky. Alebo sa tak aspoň zdalo ľuďom, ktorí ich stretli.
Mlčali. Jesenné slnko sa odrážalo od posledných farebných listov rozhádzaných po zemi. Kráčali vedľa seba tesnou uličkou a predsa si boli tak vzdialení. Ich ruky sa sotva dotýkali a i ten letmý dotyk slabol. A koniec ulice bol tak ďaleko...
Išli. Oproti nim kráčali ľudia zadumaní, smutní, zvedaví a stratení. Chlapec so zlomenou rukou, žena s telefónom, novinový básnik, muž počítajúci dlaždice. Nikto ich nepoznal, nikto si ich nevšímal, nikto ich nevidel. A jej ruka pomaly kĺzala z jeho dlane. Z galérie vynášali obraz plný oranžových bodiek a nakladali ho do auta. Možno bol vzácny...
Mlčali. Na konci ulice sa potkol. Dotyk dlaní zosilnel a kútiky jej úst sa nachvíľu podvihli do úsmevu.
Išli, zatiaľ čo mestom sa rozliehali tóny fujary. Ona premýšľala o povinnostiach, ktoré zanedbala, aby mohla byť s ním. O čom premýšľal On sa nikdy nedozvie, pretože nenaberie odvahu sa ho spýtať. Policajti vyháňali bezdomovca z jeho ulice. Muž, čo hral na fujare si utrel slzu, ktorá mu vypadla pri spomienke na časy, ktoré sú už dávno preč.
Mlčali. Bol november a na námestí stavali stánky na vianočné trhy. Chlapec v tričku si zatienil oči a díval sa na budovu starej radnice, ktorú sa niekoľko robotníkov pokúšalo zrekonštruovať.
A oni išli a mlčali. Prechádzali mestom plným ľudí, dlaždíc, príbehov a snov a boli od seba tak ďaleko. Budúcnosť tvorila prítomnosť, zatiaľ čo prítomnosť sa stávala minulosťou za zvuku fujary.
Zovrel jej ruku. Zastali a objal ju. Slzy sa jej skotúľali po lícach. Chýbal jej, kým bol tak ďaleko a Ona chýbala jemu. Ľudia sa zvedavo dívali ako tam stoja, plačú a smejú sa v objatí. Nikto z nich nevedel akou dlhou cestou museli prejsť kým sa stretli. Cestou, ktorá trvala dve ulice, ktoré prešli každý sám, len preto, aby spolu išli a mlčali.
