Hľadanie

Šťastie si lieta,
na krídlach vetra.
Snažím sa chytiť,
to čo sa nedá.

Snažím sa zistiť,
to čo je správne.
Stále však neviem,
čo sa to deje.

V duši mám pokoj,
v srdci však búrku,
hlava ma páli.
Keby si Bože,
podal mi ruku,
svet by bol lepší...

Nepoznám cestu
a skok je neistý.
Tak už mi povedz!
Prečo vždy mlčíš,
keď sa Ťa pýtam?

To Ty, cestu mi krčíš,
nádej mi berieš,
svojimi mlynmi,
pomaly melieš!

Dal si mi skalu,
a takú pevnú,
na ktorej môžem,
pestovať vieru.

Viera je silná, 
len či to stačí,
či chceš aj ty,
čo sa mne páči.

Možno to bolí,
otvoriť dvere,
keď svet sám,
lásku nám berie.

Všetko vieš Bože,
tak už mi povedz!
Kedy mám začať,
a kde je koniec?

Keby 

Keby so aspoň vedela,
či ľúbiť ťa smiem,
Keby som aspoň vedela,
či dáš mi noc a či deň?

Akí sme a kto sme...

Načo sú ľuďom vzletné myšlienky,
keď s nimi aj tak nevzlietnu?
Prečo toľko túžime lietať,
keď si sami deň čo deň dobrovoľne pálime krídla?

Prečo toľko túžime po slobode,
keď sa deň čo deň dobrovoľne chytáme do pasce svojich vlastných hriechov?

Prečo chceme spoznávať stále nové a nové veci, keď na to, čo už vieme dobrovoľne zabúdame?
Prečo neustále hľadáme lásku, 
keď sa jej deň čo deň dobrovoľne zriekame?
Prečo sa dobrých vecí nedá dotknúť
a zlo nás pevne objíma?

Prečo často naše zlé túžby odievame
do nádherných šiat sebaklamu, keď vieme, 
že kvôli tomu zhoria do rána naše krídla?
Načo máme v sebe Božiu pečať, keď nás trýzni pri každom dotyku so svetom?

Ani dobrovoľne zahodená svätožiara,
spálené krídla, či pošpinené rúcho,
nezmení nič na tom akí sme a kto sme...

Načo sú ľuďom vzletné myšlienky,
keď nás aj tak nespasia?
Načo sú ľuďom krídla,
keď už netúžia lietať?
Načo sú ľuďom hriechy,
keď už netúžia po slobode?

Prečo ľudia zabúdajú,
keď už netúžia spoznávať nové veci?
Prečo sa lásky zriekame,
keď ju už nechceme hľadať?

Prečo sa nechávame objímať zlom,
keď sa chceme dotknúť dobrých vecí?
Prečo horia naše krídla,
keď Boh obnažuje naše túžby?

Prečo sa nás svet dotýka,
keď sme Boží?
Prečo si špiníme biele rúcho,
pálime krídla a zahadzujeme svätožiaru,
keď vieme akí sme a kto sme?

Sme tí, ktorým občas horia krídla,
ale túžime po slobode.
Sme tí, čo sa občas zachytia 
v pasci vlastných hriechov, 
ale predsa chceme spoznávať nové veci.

Sme tí, čo zabúdajú to čo vedia,
aby sme mohli nájsť lásku.
Sme tí, čo sa lásky občas zriekajú,
aby sme sa mohli dotknúť dobrých vecí.

Sme tí, čo žijú v objatí zla,
aby sme objavili vlastné krídla,

aby sme objavili akí sme a kto sme...

toto je z tých starších:

Prekvapená

Slová sa mi splietajú,
do klbka krehkej blaženosti,
k Tebe Bože vzlietajú,
bez konca a bez začiatku.

Ruky sa mi chvejú láskou,
celá horím šťastím,
neskutočne prekvapená,
týmto citom krásnym.

Nechápem už súvislosti,
a ani nechcem rozumieť,
utopená v blaženosti,
nechám lásku rozhorieť.

Posledná

Túžim byť dieťaťom!
Smiať sa v daždi
a tancovať bosá v tráve.
Túžim opäť dávať život predmetom.

Túžim variť z kvetov večeru,
túžim bývať v korunách stromov,
túžim rozprávať sa s drozdom
a stavať pieskové hradby.

Kde sú tie časy,
Keď stačilo málo?
Keď stačila myšlienka,
a hviezdy popadali na zem.

rozkvitla...

Chcem napísať niečo o láske,
chcem povedať niečo o ňom.
zdráhajú sa moje pery,
lebo iba smutné básne majú dušu.

Ale predsa sa unášam,
fascinuje ma,
je dňom a nocou,
je dúhou mojej duše.

Zajtra

Dnes mám veľa slov,
rýmov a snov,
povedať všetko,
vo chvíli ticha.

Každý deň unikám,
z dosahu času,
dnes hovorím,
zajtra budem mlčať...