Život je čosi viac ako slová básni.

Básne sú len jeho ostrovčekom ticha.

A ja som sa rozhodla vrátiť sa do života.

Pretrhnúť ticho slovami.

Dať slovám obrazy.

A obrazom slová.

Zachytiť život svojimi očami.

Les stromový

Dotknúť sa Boha prstom,

rozlámať stotisíc hviezd,

vo chvíli nádhernej,

keď strácaš slová z pier.

Nikdy neopíšeš ten pocit,

keď objíma ťa Láska,

vo večnom prisľúbení,

že už nikdy nebudete sami.

Dve srdcia,

čo osvecuje Boh,

schované sú v láske,

dva páry bosých nôh.

Dve cesty,

čo On spája v jednu,

bosé nohy spoločne,

s Bohom ľahko prejdú.

Nech kropaje Tvojich sĺz,

nepadajú na mohyly,

aby matky hrdinov,

slzami hroby nekropili.

Nech zem viac nemusí sať krv,

pre nezhody ľudských myšlienok,

aby tak ako bolo prv,

už na poplach nikdy nezvonili.

Sť(a)

Cítiť kosť,

zlomiť zlosť,

povedať dosť,

keď Ty si hosť.

Milujem iného dnes večer,
prekliate city búrlivé.
Ty kľačíš mi pri srdci,
keď vylievam slzy túlavé.

Sýtiš moju večne hladnú dušu,
čo deravá je,
tíšiš moje vzplanutia vášne
i samoty kvílenie.

Čo je to láska?
Otázka
večná 
nekonečná.

Je to len ľahká slečna,
čo sem-tam v srdci Ti postáva?
Vytrhnutá strana 
po ktorej prázdno ostáva?