Slzy z kameňa

Načo básne o láske?
Načo tlkot srdca?
Keď musí tĺcť samé...

Počula som jedno tĺcť,
v milovanej hrudi.
Netlčie však pre mňa už,
kto nás preto súdi?

Načo kroky tichučké?
Načo slzy v tvári?
Dotyky tak jemnučké...
Ach Bože, prečo si to spravil?!

Nechávaš nás samých ísť,
po horúcej ceste.
Vzal si nám čo mohlo prísť,
veď my dvaja nie sme...

Objatia čo hriali,
aj v najväčších búrkach.
Bolo ich však príliš málo...

Smútok, ten nás premieňa,
Bože, povedz,
tečú slzy z kameňa?

Nemohol si trochu viac,
naučiť nás milovať?
Naučiť nás s mierou piť,
z boľavého prameňa?