Úvaha o spomienkach

Čas uteká ako voda...
Veci, situácie, ľudia okolo sa menia ako vietor.
Vzťahy, city, myšlienky sa premiešavajú 
ako vzduch hnaný vetrom.
Spomienky unáša voda do diaľky...

Slzy už všetky popadali na tú neúprosnú hladinu dravej vody času.
Zdá sa, že všetko už odplávalo...
Rozbúrená voda opäť začala pokojne plynúť.

No pod hladinou, 
tam v čiernej hĺbke temných vôd,
sa víri piesok vyhasnutých túžob 
a zahasených citov,
a múti vodu nových dní.
Nie nezabudla som...

Hoci je všetko úplne nové a krásne,
v ruinách zabudnutej lásky,
sa stále ozýva tichý plač,
všetkých tých krásnych slov, objatí, bozkov,
ktoré sú dnes už len stíchnutou ozvenou.

Tichý, no kvíliaci nárek osamelosti,
nanovo rozbúri naoko pokojnú hladinu.
Zvíri a rozbije všetko,
čo prúd vody priplavil.

Otázka „prečo?“ nič nezmení,
a odpoveď „ tak to Boh chcel“,
rany nezahojí...

Oči ma pália od spomienok,
ktoré sa tlačia na povrch.
a potom všetky naraz vytrysknú.

Tancujú na hladine rozbúrenej vody,
Vyrývajú v duši vyhasnuté brázdy,
A nanovo otvárajú zaschnuté rany.

Rozdupú všetko nové, čo vzniká,
a zmetú pod hladinu každý pokus
začať nové ráno.

Ťahajú ma pod hladinu vlastnej duše,
chcú ma utopiť vo všetkom,
čo kedysi bolo krásne,
no dnes je z toho len dusivé bahno.

A keď ledva lapám po dychu,
stráca sa mi i posledný lúč slnka,
zrazu ma opäť opustia,
pomaly, jedna po druhej.

Vnárajú sa do tej hĺbky,
aby pozbierali nové sily,
a naplno mohli zase v tej najnevhodnejšej chvíli vyplávať znenazdajky na povrch
 a opäť všetko zbúrať.

To, že niečo skončilo znamená,
že sa začal boj o nové ráno,
boj o zabudnutie.

Koniec nie je prehra,
Koniec je výzva...