Jablko

Taký zbabelý deň.
Chudoba srdca prerastá mi cez hlavu.
Dnes rozbehla som sa vstriec svojmu egoizmu,
a srdce mi uchvátila hlúpa lenivosť.

Dnes som sa opäť rozhodla byť nikým, 
a tvárila sa, že svätosť je len pojem.
Odpoveď na moju starnúcu otázku
zložím do kúta nepotrebných vecí.

Aj tak je schúlená a neviem kedy sa rozvinie,
aby som ju prečítala.
Bojím sa jej!
Budem ju asi naďalej živiť snami 
a prachom spomienok,
len nech ostane schúlená.

A nech mlčí!
Nech neprinesie rozsudok,
ktorý vyfarbí moje pochybnosti.
Nech ma neodsúdi za hlúposť,
s ktorou som sa chcela ukryť pred pravdou,
ktorú si mi dal.

Predala som pochybnosť
za pár chvíľ spokojnosti,
a ukradla si falošnú pravdu.
Odeli sa však obe do rovnakých šiat
a ja ich neviem rozoznať.

Som slepý sebec ležiaci na posteli svojich túžob.
Neviem si vyfarbiť svoju cestu bielou ceruzkou.
Blikajúce svetlo ma nikam nezavedie,
a mne sa nechce modliť...

Vravím, že nehľadám,
a dám svoje myšlienky skôr tme,
akoby som Ti ich mala darovať.
Stará fráza „je mi zle“ už nezaberá
a vinič mojich rozhodnutí
som odstrihla nožnicami samoty.

Absurdnosť zvončekov visiacich na mojej skrini
je ťaživá.
Nebudú zvoniť,
kým nepohnem rukou.
A ja nepohnem rukou.